Nespoliehať sa na šťastie, byť pripravený na všetko. Pokroví hráči na plný úväzok musia vedieť odhadnúť svoju hranicu.
Byť profíkom v pokri je vraj o slobode, ale psychologická záťaž je veľká. Nie každý to zvládne. O živote týchto hráčov existuje veľa mýtov. Nie sú to napríklad vždy rockové hviezdy, ktoré odišli zo slávnej kapely, aby sa venovali svojmu koníčku. Ani Instagrameri žijúci na jachte v húfe modeliek. Ak sledujete streamy z turnajov, môžete si myslieť, že každý hráč pokru je extravagantne oblečený týpek, ktorý spoza slnečných okuliarov chrlí stovky vtipov a duchaprítomných postrehov.
V skutočnosti môže ísť o utiahnutého človeka vysedávajúceho celé dni za počítačom, ktorý si na konci roka vyráta, že zarába menej ako jeho známi. Je to rovnaké ako s burzovými maklérmi – okolie vidí veľkých hráčov a veľké peniaze, lesk a slávu, nevidí už, že väčšina masy, čo sa v hre pohybuje, si nemusí dovoliť ani chodiť do reštaurácie a musia si variť doma. Väčšina profíkov vám povie, že nevie čím iným by sa živila – poker im jednoducho zostal ako možnosť, keď im vybuchli iné životné dráhy.
Niekedy sa hovorí, že veľa cestujete, vstávate na obed, nehráte každý deň, môžete prísť k veľkým peniazom. Všetko má svoje proti, svoju daň. Nováčik väčšinou hráva jednu dve hodiny denne. Profesionál zvládne niekedy aj osem hodín, ale určite nesedí v štúdiu, v herni, alebo za počítačom do rána – rozhodne nie veľakrát v živote. Navštevuje legálne a oficiálne kasína, svoje výhry daní a odvádza odvody. Ak by totiž žil na hrane, nevydržal by dlho a mal by problémy trebárs pri hospitalizácii v nemocnici.
Hráčom sa človek nestane len preto, že chce. Musí mať na to predpoklady – predtým musí byť skúsený hráč a niekedy sa stáva, že až po rokoch zarába hráč viac – poker je časti o zručnosti a sledovaní hry. Hráči bývajú v istom zmysle dosť inteligentní a určite majú matematické nadanie, aj keď ich matematika v škole nebavila.
Klasický hráč je presný opak filmového hráča – nevyhľadáva riziko, drží sa systematického postupu, hľadá svoje okienko, ale nespolieha sa vždy na šťastenu (aj keď tá neustále máva týmto životom). Najhoršia vlastnosť pokru je, že to nie je úplny gambling ako napríklad výherné automaty. Tam je všetko jasné – pri každom spine rozhoduje iba náhoda. Pri pokri (rovnako ako trebárs pri našom mariáši) rozhoduje aj schopnosť, a to môže byť obojstranná čepeľ.
Ak nemáte na stávky a prehrávate, môžete sa ocitnúť na hrane. Ak s tým totiž neskončíte a peniaze si požičiavate (prípadne zháňate pokútným spôsobom), ľahko sa už nemusí jednať o hru, ale o závislosť. Pritom výhry sú len malé percento z peňazí, čo sa v hre objavia – prehry môžu veľmi bolieť. Najúspešnejí hráči (ktorých je však len zlomok) si zarobia okolo 10 až 20 percent zo svojho vkladu. Menej úspešní 5 až 10, ale stále ide o menšinu. Väčšina hráčov do hry viac vloží ako z nej vytiahne – profíci musia z niečoho žiť (čiže najmä dojením z tzv. short runnerov – to je najobľúbenejšia časť profesionálneho hráča, ktorá ho napĺňa dobrou náladou).
Hráč sa nemusí zapodievať strnulou pokrovou tvárou – v skutočnosti má počas hry čo robiť, aby sledoval hru. Jeho pokrová tvár je najmä vnútri, musí ísť o vyrovnaného a psychicky odolného človeka, musí mať odhad a vedieť či stojí nohami pevne na zemi. Sebaovládanie a zvládanie prehier je pre psychiku docela výzva. Slovo profesionálny znamená, že sa tým uživíte, ak to dotujete z iných príjmov, ste len príležitostný hráč, nie profík.
Profesionál stojí často pred rozhodnutím, prečo nerobí niečo stabilnejšie a menej náročné na nervy. Počúva to od všetkých známych celú svoju kariéru. Typický hráč nepatrí medzi rodinne založené typy, pretože inak by často trpel pocitom viny. Musí mať jasno v živote aj v hre. A vedieť kedy odísť od stola.
