loading
Pridať k obľúbeným Zdieľať na Twitter Zdieľať na facebook-u

Hlavná stránka » Bloger » Decembrová láska vo Vancouveri. Séria 3. časť.1. Nevzdávam sa aj keď to tu nezvládam.
30.04.2016

Decembrová láska vo Vancouveri. Séria 3. časť.1. Nevzdávam sa aj keď to tu nezvládam.

Blog: December Love in Vancouver
všetky články blogu navštívte blog
Decembrová láska vo Vancouveri. Séria 3. časť.1. Nevzdávam sa aj keď to tu nezvládam.
Decembrová láska vo Vancouveri. Séria 3. časť.1. Nevzdávam sa aj keď to tu nezvládam.

Väčšinou, keď píšem svoje príspevky, tak ich uverejňujem z pozície človeka, ktorý je vo Vancouveri a snaží sa zdieľať svoje zahraničné skúsenosti. Keby ste sa ma však spýtali, kde sa po dvoch rokoch v Kanade nachádzam teraz, tak by som vám bezradným tónom odpovedal :

"Zasa som skončil doma . Zasa som sa ocitol na krku svojho otca. V peňaženke mám prievan. Moja priateľka s dcérkou sú na druhom konci sveta. Mám 27 rokov. Budúcnosť spolu s nimi v Kanade stále neistú. Ležím v posteli nemocničnej izby a čakám, čo sa so mnou bude diať ďalej."

 Čomu vďačím za tento ukážkový, osobnostný pád a za svoj nedobrovoľný návrat na Slovensko? V krátkosti sa to povedať nedá. Porozprávam vám teda ďalší z mojich kanadských príbehov.

Z hora smerujú vždy iba dve cesty. Po kúskoch ešte vyššie, alebo prudkým pádom na dol.

Pred tým, ako sa začalo na mňa všetko sypať, som bol veľmi šťastný. Po roku v Kanade som bol na návšteve na Slovensku. Víza na ďalší rok som mal vo vrecku. Všetko bolo v  poriadku. Bol som pripravený sa s veľkým odhodlaním posunúť ďalej. Mal som to dobre našliapnuté. Od vtedy, ako som však prekročil hranice a vrátil sa do Vancouveru, som postupne dostával jedu facku za druhou.



Základom je dobrý plán ...

Pamätám si, ako som si v lietadle počas nekonečnej cesty zo Slovenska do Kanady triedil myšlienky v hlave, robil plány a usporadúval si priority na celý rok. Keďže mám v Kanade priateľku a dcérku, s ktorou tam chcem zostať, mojím hlavným cieľom bolo nájsť spôsob, ako sa dopracovať k ďalším vízam. Rozhodol som sa, že si nájdem zamestnávateľa, ktorý sa stane mojím sponzorom cez LMIA program a ako náhradný plán sa stále môžem uchádzať o young profesional. Uvedomoval som si, že to bude ťažké, ale som mladý, silný, perspektívny a navyše pekný. Veril som si, že to dokážem.

Dostať víza = zlá robota za málo peňazí ...

Aj sa tomu na moje prekvapenie tak stalo. Nešlo všetko tak, ako som očakával, ale podarilo sa. Hneď po návrate do Vancouveru, som si našiel prácu v kaviarni. Bola to malá kaviarnička v peknej lokalite starého Richmondu. Majiteľ bol zároveň prevádzkar a zároveň kuchár a zároveň všetko, čo bolo potrebné. Bol to rodinný podnik. Žiadna časť reťazovej siete  kaviarní.  Pracoval som pre neho za minimálnu mzdu plus niečo navyše, ale bol to veľmi priateľský človek. Hneď pri pracovnom pohovore sme si povahovo sadli a dohodli, že ak bude so mnou spokojný, že mi s vízami pomôže. Pýtal sa ma, že či viem variť. "Jasné! Ja viem všetko a čo neviem sa rýchlo naučím." Povedal som mu, tak ma zamestnal. Veľa som si síce nezarobil, ale možná pomoc s vízami v prípade spokojnosti bola pre mňa lákavá.

Prvé mesiace našej spolupráce boli žiaľbohu katastrofálne. Zistil som, že variť doma, kde mám na to veľa času a variť v kaviarni, kde musí byť všetko hotové skôr ako hneď, lebo zákazníci čakajú, je diametrálny rozdiel. Raz sa mi stalo, že som v tom strese z nepozornosti podpálil skoro celú kuchyňu a veľa krát som domotal objednávky. Ešte šťastie, že môj šéf bol plešatý, lebo keby mal vlasy, tak si ich často krát od nervov všetky z hlavy vytrhá. V jeden deň si ma zavolal a povedal mi, že ako kuchár som pomalý a nestojím za nič, ale že ma má rád a že pôjdem robiť inam.

Keď sa darí, tak sa darí. Keď sa nedarí, tak sa nedarí a poriadne.

Aj druhé mesiace našej spolupráce boli však katastrofálne. Veľa krát som mal chuť, si nájsť inú prácu, ale jediné, čo ma držalo v tejto, bol šéf ochotný pomôcť mi s vízami. Naše spoločné trápenie tak pokračovalo ďalej. Pokúsil som sa prijímať objednávky a pracovať pri kase. Žiaľ, ja sa dokážem sústrediť maximálne na 100%. Pri mojej práci za kasou som sa  musel na 100% sústrediť na zákazníkovu angličtinu a jeho objednávku. Popri tom som sa musel na 100% sústrediť, aby som to správne nahodil do kasy a zároveň na 100%  na peniaze, lebo doláre vyzerajú úplne inak ako eurá. Výsledkom bol totálny chaos. Ani som poriadne nepoznal tovar. V Kanade sú úplne iné malinovky, úplne iné napolitánky, úplne iné všetko. Multitasking u mňa vôbec nefungoval. Zmagorený som bol tak, že by som nezvládol zrátať 3+3. Tak si ma znova zavolal šéf a povedal mi, že ma má napriek všetkému stále rád, že je so mnou sranda, že rád so mnou robí a že ma nechce vyhodiť. Ako kamoša sa ma spýtal, že ako mu môžem pomôcť s jeho biznisom a s jeho kaviarňou.  Z dôvodu, aby ma nevyhodil, lebo som chcel od neho dostať tie víza, som mu povedal, že takú vygruntovanú, vyleštenú a vyumývanú kaviareň ešte nemal, ako keď mu ju ja budem upratovať.

Kaviareň, kde som sa snažil dostať LMIA víza od zamestnávateľa. Nič moc, ale veril som, že za pokus to stálo.

Od vtedy sa začali veci v práci obracať k lepšiemu. Aspoň z jeho perspektívy začal mať šéf viac dôvodov na to byť so mnou spokojný. Všetko bolo čistučké. Zo záchodovej misy by sa mohlo jesť. Na podlahe by sa mohlo krájať. V tanieroch sa človek videl ako v zrkadle. Mne síce k štandardnej robote pribudla všetka tá špinavá , žil som od výplaty k výplate, ale s vidinou získania víz som si povedal, že to vydržím.

Keď človek niečo veľmi chce, je len otázkou času, kedy to dostane. Ak nie, tak to chcel málo.

V jeden večer po šichte sme so šéfom sedeli v zavretej kaviarni samy dvaja, rozprávali si vtipy a otvorili si pár pív. Medzi rečou začal hovoriť v tej uvoľnenej atmosfére na tému mojich víz a jeho potenciálnej pomoci. Prestal som dýchať, v krku sa mi zastavil  glg piva,  aby som ho mohol lepšie počúvať. Môj šéf mi vtedy povedal:

"Počúvaj Stanley. Predstav si, že mám dva klobúky. Keď mám na sebe tento klobúk, budem sa s tebou baviť, ako tvoj šéf a ako tvoj šéf nemám pre teba dobré správy. Momentálne sa nám v kaviarni dosť nedarí. Prichádzame o peniaze. To, čo si zatiaľ predviedol a akú úlohu zastávaš v kaviarni, nie je nič nenahraditeľné. Potrebujeme znížiť náklady a popravde mám veľa dôvodov na to, aby som sa ťa zbavil. Teraz si zoberiem druhý klobúk a budem sa s tebou rozprávať, ako tvoj kamarát. Ty si super človek. Vždy je s tebou v robote zábava. Si pracovitý a snaživý a vždy pozitívny, čo prenášaš na celý pracovný kolektív. Beriem na vedomie aj to, že máš nádhernú dcérku a rodinu. Veľmi si s tebou rozumiem a mám ťa rád. Preto ti nesľúbim, že ti s vízami pomôžem, ale dones mi papiere, že čo by som musel urobiť, aby si tie víza dostal a ja uvidím, čo sa s tým dá robiť. "

Nebol som z toho nadšený, aj keď to v podstate bolo to, na čo som celý čas čakal. Radšej by som bol, keby mi chcel šéf pomôcť na základe jeho spokojnosti so mnou a nie jeho ľútosti a svedomia. Čo už. Chcel som dostať tie víza a toto bola moja šanca. Keď som prišiel domov, hneď som začal chystať materiály ohľadom víz pre šéfa.

Vtedy som to zistil ...

Pri prezeraní aktuálnych informácií som sa dočítal, že tie LMIA víza, ktoré som chcel od šéfa dostať, kanadský imigračný úrad dva týždne dozadu pre zahraničných pracovníkov zastavil. Jednoducho, že momentálne nie je možné v Britskej Kolumbii o tento typ víz žiadať. Navyše sa zmenili komplet všetky pravidlá udeľovania víz, čo mi narušilo všetky moje plány, na ktorých som celý čas pracoval. Takto som sa päť mesiacov zo svojich working holiday snažil o niečo úplne zbytočne. Päť mesiacov som robil na nič robotu, za málo peňazí, kde som si nič nenašetril a úplne k ničomu.

Žiadne víza, tak aspoň lepšiu robotu ...   Veľmi ma to vtedy vzalo, ale povedal som si, že vymyslím niečo iné a kým vypracujem nový plán, tak si nájdem aspoň robotu, kde si lepšie zarobím. Začal som rozosielať životopisy a popri tom som chodil stále robiť do kaviarne.

V decembri sa všetko ešte zhoršilo ...   Decembrová láska vo Vancouveri sa odrazu zmenila na decembrové trápenie.V jedno skoré daždivé ráno, som chcel ísť do práce tak, ako zvyčajne na bicykli, no keď som prišiel k miestu, kde som si bicykel zakaždým zamykal, našiel som tam iba precvaknutý zámok ako pozdrav od zlodejov. Toto je tá bezpečná Kanada, kde sú všetci ľudia milí, usmievajú sa a žije sa v nej ako v raji na zemi? Tak to teda ani náhodou! Krádež môjho bicykla sa ma veľmi dotkla. Bol to najväčší majetok, aký som v Kanade zatiaľ mal. Každý deň som na ňom chodil. Pár dní pred ukradnutím mi ho otec pri svojej návšteve celý opravil a namontoval čisto nové výstražné svetlá a doplnky. Emocionálna hodnota môjho bicykla bola pre mňa, ako keby bol zo zlata.

Prvý zo zlodejov. Za ním prišiel jeho spoločník a po preskúmaní okolia začali kradnúť.  

Druhý zo zlodejov.

 Je to naozaj otrasný pocit, keď pozeráte, ako vám niekto kradne váš majetok a nemôžete s tým nič urobiť.

Ani druhý zlodej neodišiel na prázdno. Privolaná polícia po vzhliadnutí kamerových záznamov povedala, že ich pošlú na analýzu, ale to bolo všetko. S bicyklom som sa v tom momente rozlúčil. 

  Štvalo by ma to dlho, keby sa mi o pár dní nestalo niečo horšie ...

Svoj bicykel som teda nemal. Stále som však musel nejako chodiť do práce. Platiť peniaze za autobus som nechcel, aby som ušetril, tak som si požičal starý priateľkin. Bolo zimné obdobie. Chodil som na ňom za tmy ráno a za tmy večer naspäť z práce domov. Na priateľkinom bicykli neboli žiadne reflexné prvky ani svetlá. Hneď na druhý krát, ako som ho použil, ma zrazilo auto. V jednom momente som sa ocitol na zemi. Na mokrej ceste som sa snažil našmátrať vypadnuté okuliare. Skontroloval som si, či mám ruky, nohy, hlavu pohromade a kým som sa stihol spamätať, šofér už bol dávno preč. Nezastavil a kým som sa pozvliekal z cesty, riešiť nejakú poznávaciu značku v tej tme bolo jednoducho nemožné.

  K finančným problémom pribudli aj zdravotné ...   Keď som dokríval domov, začal som zisťovať škody. Na bicykli sa akurát vyrovnala osmička na zadnom kolese, no mňa okrem iného najviac bolelo rameno. Vyzliekol som si bundu a keď som si po ňom prešiel rukou, zistil som, že je celé vykĺbené a oškreté. Rukou som mohol ako tak hýbať, tak sme s priateľkou vyhodnotili, že sa pravdepodobne nejedná o zlomeninu. Na druhý deň som mal celú ľavú vrchnú časť tela opuchnutú a podliatu krvou. Moje rameno bola ako tá najkrajšia dúha žiariaca rôznymi spektrami farieb. Vtedy som si uvedomil, že včerajšok bol na istý čas asi posledný deň, čo som bol v robote. To sa len tak nezahojí. Priateľka, ktorá študuje prírodnú medicínu, ma zobrala k nim do školskej kliniky. Pozrel sa na mňa doktor Bob a na 80% ma utvrdil v tom, že by to nemala byť zlomenina, ale že si to v každom prípade mám dať zröntgenovať.

Zlomenina kľúčnej kosti v oblasti ľavého ramena. Môžete porovnať s obrázkom nižšie. Takto by malo vyzerať aj ľavé.   Naťahovačky s cestovným poistením AXA Assistance ..

Kontaktoval som poisťovňu AXA, informoval som ich o poistnej udalosti a o tom, že potrebujem röntgen. Pracovníci poisťovne boli do telefónu síce veľmi milí, ale röntgen mi nevybavili a keď už vôbec niečo vybavili, tak to trvalo veľmi dlho. Neustále som musel čakať, kým mi dajú vedieť, čo mám robiť. Nikdy sa mi neozvali, vždy som im musel telefonovať a vysvetľovať dokola svoju situáciu. Röntgen som si napokon musel dať urobiť u súkromného chiropraktika bez preplatenia sám. Ten mi povedal, že moje rameno vyžaduje operáciu a že mám ísť čím skôr do nemocnice. V nemocnici sa bez toho, aby som im ukázal medical card, alebo ako cudzinec zaplatil 900 dolárov, odmietli baviť a čokoľvek robiť. Obrátil som sa na pomoc poisťovne. Tri krát v priebehu dvoch týždňov ma so zlomenou kľúčnou kosťou poslali do nemocnice s tým, že je všetko dohodnuté a vybavené a tri krát som sa na vrátnici nemocnice otočil s tým, že oni o ničom nevedia. Boli Vianoce a Nový Rok. Všetci mali dovolenky. Stále boli nejaké problémy sa k niečomu dopracovať a až na štvrtý krát ma v kanadskej nemocnici na požiadanie poisťovne a dodania finančnej garancie vyšetrili. Potvrdila sa nutnosť operácie. Čo na to poisťovňa? Povedali mi, že mám dve možnosti. Že si rameno môžem dať spraviť na vlastné náklady cca. za 6000 dolárov bez nároku na preplatenie v Kanade, alebo že môžem ísť na vlastné náklady domov a riešiť to doma cez verejné zdravotné poistenie. Podľa paragrafu 3,5,7 odstavec x,y,z ich vnútorných stanov oni s tým už viac nič nemajú.   Už je to viac ako mesiac od nehody. Poisťovňa mi nepreplatila zatiaľ žiadne moje výdavky. Do dnešného dňa kašle na mňa.

Blížil sa Silvester. Bol som v Kanade. Nebol som schopný pracovať. Ledva som mal peniaze na nájom a nie ešte na šesťtisícovú operáciu . Moje zlomené rameno sa po troch týždňoch hojilo na zlom mieste. Musel som ísť čím skôr domov a snažiť sa dať do poriadku na Slovensku. Ako naschvál letenky počas novoročných sviatkov boli kvôli veľkému záujmu predražené. Za posledné peniaze som si kúpil lístok. Zbytok som nechal priateľke a dcérke. Keď odbila polnoc a začal sa Nový Rok 2016, bol som v oblakoch nad Torontom a cez malé okienko lietadla som pozoroval severnú polárnu žiaru. Dúfal som, že je to znamenie, že od teraz už bude všetko len lepšie.   Na Slovensku nie je dôležité čo viete, ale skôr to, koho poznáte ...   Aby som mohol ísť do nemocnice, po príchode na Slovensko som si začal vybavovať zdravotné poistenie a kartičku poistenca. Obrátil som sa na svoju starú poisťovňu, z kadiaľ som sa už dávnejšie pred prvým odchodom do Kanady odhlásil. Štandardným postupom bolo potrebné najskôr poslať žiadosť na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a čakať minimálne týždeň, kým bude žiadosť schválená. Ja som však potreboval ísť do nemocnice hneď. Uvedomil som si, že čelím slovenskému, na protekcii fungujúcemu systému, v ktorom sa štandardnou cestou veci hýbu iba veľmi pomaly a kde keď sa nepodsunie niečo v podobe všimného, človek sa ani vlastnej smrti nedočká. Poradil som sa so svojimi rodinnými blízkymi. "Tak vážení, kde koho máme a koho poznáme?" (Všetky mená a postavy v ďalšom pokračovaní môjho príbehu sú vymyslené. Reálne osoby nie sú menované)Povedzme, že môj ujo Ferdinand zavolal pár ľuďom. Potom ma poslal za pani Ochotnú s nepriesvitnou igelitkou, kde bola bonboniéra s kávičkou. Pani Ochotná začala byť ochotná a hneď som mal preukaz poistenca v ruke. Ujo Ferdinand bol dokonca taký šéf, že zavolal pár ďalším ľuďom a potom ma rovno poslal do nemocnice. Na rozdiel od Kanady, kde sa so mnou v nemocnici nikto najskôr nechcel ani baviť, na Slovensku sa mi v nemocnici všade dvere otvárali bez toho, aby som niečo povedal. Vďaka ujo Ferdinand.

Čo sa bude diať so mnou ďalej závisí od toho, ako sa vyvinú viaceré okolnosti. V nemocnici sa robiť zatiaľ toho veľa nedá. Mám tak dostatok času vymyslieť nový plán. Rozhodne sa však budem snažiť vrátiť čo najskôr za rodinou do Kanady a posnažiť sa o nejaké úspory.

Žiť v cudzine znamená svoj spôsob života zmeniť, prispôsobiť sa a nezabudnúť, že už nie ste doma.   Väčšinou, keď píšem svoje príspevky, tak ich uverejňujem z pozície človeka, ktorý je vo Vancouveri a snaží sa zdieľať svoje zahraničné skúsenosti. Tento krát sa chcem podeliť o svoju skúsenosť, aj keď som na Slovensku, aby vás na rozdiel odo mňa nemusela vyjsť tak draho.     Dávajte si na seba za každých okolností pozor a nikdy neriskujte. Či už ste vo Sguamish na lezeckej stene zavesený na lane, či už lyžujete, alebo jazdíte na bicykli vo Whistler, či už ste len niekde v kanadských horách na túre, alebo sedíte niekde mimo Slovenska v obývačke svojho prenajatého bytu. Nezabudnite, že nie ste doma a vždy si dávajte pozor na svoje zdravie. Potom vás podobné starosti, ako mám teraz ja budú zďaleka obchádzať.  

Tento článok sa mi páči

http://decemberloveinvancouver.blogspot.com/

všetky články blogu

Copyright 2017. Kankan.sk: Krása, Móda, Zdravie, Tehotenstvo, Deti, Fórum ženy.... All rights reserved.